Jedna z prvých vecí, ktoré mi pripadali neznáme – dokonca exotické – keď som pred niekoľkými rokmi ako vysokoškolák prvýkrát vkročil na európsky kontinent, bola situácia s pitnou vodou.
"Plyn alebo bez plynu?" "Bubliny alebo žiadne bubliny?" Pýtali by sa ma, keď som sedel pri jedle.
Na rozdiel od domova, kde bola voľba medzi neperlivou vodou z vodovodu a perlivou minerálnou vodou luxusom vyhradeným pre lepšie reštaurácie, zdalo sa, že tá druhá je štandardom všade v Európe. A tak, ako všeobecne smädný človek, ktorý má rád, keď je jeho voda studená, plochá a sprevádzaná množstvom kociek ľadu (skutočná európska rarita) pri stolovaní vonku, si hydratovanie trvalo zvyknúť. Dokonca aj nákup balenej vody sa ukázal ako skľučujúci, pretože na pultoch obchodov dominovali odrody sýtené oxidom uhličitým.
Vo väčšine miest sa však verejné pitné fontánky ukázali byť vítaným útočiskom pred šumením. Z týchto fontán vytekala nudná, plochá voda z vodovodu – presne ako sa mi to páči.
Ale takto sa to väčšine Európanov nepáči.
A to je dôvod, prečo Paríž oznámil plány na inštaláciu vodných fontán, ktoré vypúšťajú studenú vodu na parkovanie vo všetkých 20 obvodoch. Cieľ? Udržať obyvateľov milujúcich bublinky – ľudí, ktorí by sa inak mohli vyhýbať verejným pitným fontánkam kvôli nedostatku sýtenia oxidom uhličitým – vo všetkých vreckách mesta zdravo hydratovaných a zároveň znížiť množstvo odpadu z plastových fliaš.
